Harry Potter a Volanie krvi - Sto tridsiata štvrtá kapitola

Sto tridsiata štvrtá kapitola


Severus Snape práve vykázal zo svojho kabinetu jedného bifľomorského piataka a nahnevane za ním zavrel dvere, keď sa mu spoza chrbta ozvalo tiché PUK.
„Ty tu čo chceš!“ oboril sa na Harryho.
„Mal si zlý deň, že tak vrčíš?“ spýtal sa Harry.
„Práve som vyhodil jedného piataka, ktorý nedokáže uvariť ani povzbudzujúci elixír!“
„Ale no tak, nebuď taký prísny,“ tíšil ho Harry.
Severus na neho nahnevane pozrel a nahnevane zavrčal: „ Čo tu chceš?!“
„Stretol som Mayu a dala mi tie papiere. Myslel som, že by si si ich rád prečítal,“ nadhodil Harry nevinne.
„Daj to sem!“ povedal, no v hlase mu bolo cítiť len napätie, hnev bol preč.
Podal mu ich a obaja si sadli. Harry mlčal, až kým si jeho strýko neprečítal všetko. Len čo Severus zdvihol oči z riadkov pred sebou, pozrel sa na Harryho. Chvíľu sa na seba dívali, potom sa ozval Harry:
„Nezdá sa ti to zaujímavé?“
„Čo?“
„Koľko vecí si po ňom zdedil.“
„Nevšimol som si.“
„Skutočne? A čo je potom toto: Podľa slov jeho bývalých študentov bol neuveriteľne prísny a pedantný. Potrpel si na presnosť a poriadok. Nič ti to nehovorí?“
Severus len niečo zavrčal a opäť sa zahĺbil do čítania.
Harry sa usmial a odišiel.

Prešlo pár týždňov, kým sa začali v rámci výcviku zúčastňovať simulovaných akcií. Prvé trvali len pár hodín, ale postupne sa čas na ich úspešné splnenie predlžoval. Tesne pred Vianocami boli na zatiaľ najdlhšej akcii. Mali v Británii vypátrať jedného nastraženého aurora. Kým sa im ho podarilo nájsť, prezreli temer celú krajinu a Harry sa doma ukázal až večer Vianocami. Mal šťastie, že si prezieravo pokupoval všetky darčeky počas akcie. Kdekoľvek sa zastavili, prezrel pár obchodov a kúpil niečo vhodné.
Pred tým, než išiel domov sa však zastavil u Weasleyovcov, konkrétne v Ginninej izbe.

Jeho pokoj však netrval dlho. Hneď po Vianociach ho opäť povolali na akciu. Keď spolu s Ronom kráčali po chodbe do aurorskej kancelárie, Ron si neodpustil nahnevané mrmlanie:
„To je neuveriteľné! Drieme na tých bláznivých akciách už tri mesiace, počas ktorých sme mali až jednu dvojdňovú pauzu a ešte ani cez Vianoce nám nedajú pokoj! To je porušovanie našich práv!“
„Síce s tebou súhlasím, ale musíš uznať, že skutočnú akciu si nevyberieme, takže musíme byť pripravení na všetko,“ poznamenal Harry.
„Ale toto nie sú skutočné akcie! Je hlúpe celé dni naháňať Kingsleyho alebo Morrisa alebo hľadať nejakú palicu, ktorá má predstavovať nebezpečnú zbraň!“
„No tak, veď sa toľko nerozčuľuj, aspoň cez Vianoce sme boli doma,“ tíšil ho Harry.
„No jasne, veď komu z nich by sa chcelo tráviť Vianoce niekde v snehovom záveji, alebo v tmavej uličke Londýna?!“

Tentoraz ich poslali do Francúzska. Mali tam nájsť utečeného smrťožrúta. Všetci jedenásti sa najskôr prekvapene pozreli jeden na druhého a potom na Morrisa.
„Môžete ísť a veľa šťastia. Dnes s vami nepôjde nik, takže si dívajte pozor na to, čo robíte,“ pousmial sa na nich a každému podal do ruky obrázok miesta, na ktoré sa majú premiestniť. Ozvalo sa jedenásť tichých puknutí a miestnosť sa vyprázdnila.
„Chudáci, hneď po Vianociach a ešte k tomu do takej zimy,“ zašomral Kingsley z druhej strany miestnosti.
„Nezávidím im, určite budú na nás poriadne nadávať,“ súhlasil Morris.
„No a keď sa dozvedia, že naháňajú Moddyho…“

„Prosím, povedzte mi, že to nie je pravda!“ priam zúfalo zaskučal Ron, keď sa premiestnili na zasnežený kopec niekde vo Francúzsku.
„Asi to bude pravda,“ odvetil mu Harry pokojne.
„Oni sa museli zblázniť!! Poslali nás do Francúzska, bez aurora, a v zime!!!“ zaúpela Mariel.
„Vie niekto z vás po francúzsky?“ spýtal sa Harry.
„Ja. Žil som tu desať rokov,“ prihlásil sa Mathias.
„Fajn, tak nám budeš robiť prekladateľa. Teraz musíme nájsť nejakú stopu,“ začal Harry, no všetci ostatní sa na neho dívali ako na blázna.
„No čo, čím skôr nájdeme toho smrťožrúta, tým skôr budeme doma. Mne sa tu nechce trčať zbytočne dlho. Chcem byť do konca februára doma,“ bránil sa Harry.
„Myslíš, že nám to bude trvať až tak dlho?!“ váhavo sa spýtal Dereq.
„Neviem, ale keď sa nad tým zamyslíš, každá ďalšia akcia bola vždy dlhšia ako tá pred ňou…“
„A prečo chceš byť doma práve do konca februára?“ zvedavo sa spýtala Eilien.
„Moje krstňa bude mať jeden rok, chcel by som byť na oslave.“
„Ty máš krstňa?“ prekvapene sa spýtala Lana.
„Dve.“
„Vážne? Ako sa volajú?“ vyzvedal Theodor.
„Sebastián a Maggie.“
„Ktorý z nich bude mať rok?“ spýtal Robert.
„Vlastne obaja. Sebastián vo februári a Maggie v máji.“
„To sú obaja takí maličkí?“ rozcítene sa spýtala Eilien.
„Hej. Nie sme tu náhodou preto, aby sme našli toho aurora? Teda smrťožrúta?“ poznamenal Harry s úsmevom.
Na to sa všetci spamätali a začali sa obzerať okolo.
„Už som si myslel, že si ani nevšimnete,“ uštipačne poznamenal Michael.
„No veď sa toľko nerozčuľuj!“ príkro ho okríkla Lana.
„Čo vlastne hľadáme?“ spýtal sa Ron.
„Nejakú stopu,“ odvetil Mathias.
„Už som ju našiel, kým ste sa tu zabávali,“ povedal Michael a zamával im pred nosom kúskom čierneho habitu.
„Skvelé, tak ho daj Sothisovi oňuchať, či niečo nezavetrí,“ nadšene navrhol Ron.
„Myslíš, že to zvládne?“ spýtal sa s ironickou obavou v hlase.
„A ty si myslíš, že si vtipný?“ spýtal sa Theodor.
„No tak, nehádajte sa,“ zahriakol ich Harry a kývol Sothisovi. Ten podišiel k Michaelovi a poriadne si oňuchal kus habitu. Vtedy sa z ničoho nič rozvrčal.
„Vieš kto to je?“ spýtal sa ho Harry.
„Určite ti to povie,“ poznamenal Michael, no na prekvapenie všetkých Sothis prikývol.
„Kto to je?“ vyzvedal Ron.
Sothis sa trošku prikrčil jednu labu si zdvihol k telo a krívajúc vykročil k Harrymu pritom sa na neho díval prižmúrenými očami.
„Moody,“ povzdychol si Harry a Sothis si normálne sadol.
„Kto je Moody?“ spýtala sa Mariel.
„Auror na dôchodku, totálne paranoidný,“ vysvetlil Ron.
„A to je pre nás dobré alebo zlé?“ spýtal sa Mathias.
„Skôr zlé ako dobré,“ uistil ich Harry.
„Tak sa poobzerajme, či tu nenájdeme ešte niečo a poďme,“ povedala Lana.
Sothis chvíľu chodil dookola, no potom sa otočil a vykročil po cestičke vedúcej pomedzi stromy. Všetci vykročili za ním, aj keď Michael len veľmi neochotne.
„Moment, ešte stojte, nezvolili sme si vodcu! Pokiaľ je ten Moody taký prísny, určite by nám to vytkol,“ ozvala sa odrazu Eilien.
„Máš pravdu, tak, je nejaký dobrovoľník?“ obzrel sa okolo seba Dereq.
„Ja by som navrhol Michaela,“ vážne povedal Harry a hneď nato sa na neho uprelo desať prekvapených párov očí.
„Našiel prvú stopu. Kým my sme sa rozprávali, on nezaháľal a hľadal. A o to tu ide,“ vysvetlil Harry.
„Ja súhlasím,“ pridal sa k nemu Ron a Sothis štekol na súhlas.
„Aj ja,“ povedala po chvíli Lana a onedlho súhlasili všetci.
Michael si ich pár sekúnd podozrievavo premeriaval, no potom prikývol a vyrazili.

Po niekoľkých hodinách brodenia sa cez sneh prišli až k jednej zašitej krčme. Premrznutí vošli dnu a usadili sa.
„Tak, a teraz čo?“ zadrkotal zubami Dereq.
„Mathias by sa mohol spýtať, či tu niekto nevidel niekoho podozrivého,“ navrhol Michael.
Mathias prikývol a odišiel k baru, kde sa chvíľu rozprával s čašníkom. Keď sa vrátil, tváril sa spokojne.
Len čo im zreferoval, čo všetko zistil, všetci sa zdvihli a vyrazili. Pátrať začali v dedine. Nachádzali malé nenápadné stopy, roztrúsené všade okolo a hádali sa, čo asi môžu znamenať. Takto to trvalo niekoľko dní. Prenocovávali v penziónoch roztrúsených po vrchoch a tíško závideli zabávajúcim sa muklom, ktorých cestou stretávali.
Prešiel snáď týždeň, keď ich jedna stopa zaviedla späť do Británie. Keď sa premiestnili do malej zašitej dedinky uprostred lesov, všetci si vydýchli.
„Konečne je tu teplejšie. Žiaden sneh, žiaden mráz!“ potešila sa Lana.
„Francúzsko už nechcem ani vidieť!“ zavrčal Mathias.
„Mne sa náhodou celkom páčilo,“ prvýkrát sa ozval Steve.
„Ty rozprávaš?“ prekvapene sa na neho pozrela Eilien.
„Samozrejme, či myslíš, že nemám jazyk?“ spýtal sa pobavene.
„A prečo si potom nikdy nepovedal ani slovo?“ nechápal Ron.
„Načo, vystačili ste si aj bezo mňa.“
„Ale sme tím a každé rozhodnutie má byť schválené všetkými!“ nahnevane sa na neho oboril Michael.
„To je pravda, takto si sa len pohodlne zviezol. Máme pracovať spoločne a nie sa len flákať!“ vyčítal mu Harry.
„Poďme radšej nájsť toho chlapa, nech to máme z krku,“ povedal akoby sa nič nedialo a vykročil k hostincu, neďaleko od nich, „možno nám tam niekto povie, či ho tu niekto nevidel.“
Pridali sa k nemu aj Mariel, Eilien, Robert a Dereq.
„To je neskutočné, len nás nechal robiť a vykašľal sa na hľadanie!“ nahnevane vybuchol Michael, len čo boli z dosluchu.
„To od neho nebolo správne,“ pridal sa Theodor.
„Mali by sme to potom nahlásiť aurorom,“ rozhodol Ron.
„Rozhodne. Pokiaľ nechce pracovať v skupine, nemôže byť aurorom,“ súhlasila Lana.
Vtom sa z hostinca ozvala rana a vnútri sa blysol svetelný lúč. Všetci šiesti sa na seba zamračene pozreli a rozbehli sa tam. Vtedy sa dvere na hostinci otvorili a von vyšla zhrbená postava v plášti. Len čo ich zazrel, zastal, zakýval im a zmizol. Zostal po ňom len malý papierik na zemi.
Harry k nemu pribehol prvý a zodvihol ho zo zeme.
„Čo tam je?“ chcel vedieť Theodor.

Máte smolu!

„Sakra! To bol on!“ zanadával Michael. Z hostinca zaznel výbuch a všetci šiesti aj so Sothisom vbehli dnu.
Hostinský aj s dvoma hosťami sa krčili v rohu za stolmi a uprostred skoro rozbitej miestnosti stáli Steve, Dereq, Mariel, Eilien, Robert a niekto v čiernom plášti. ON práve odrazil kliatby, ktoré na neho zoslali Dereq s Mariel, no zozadu ho trafila kliatba od Steva. JEHO telo belaso zažiarilo a vstrebalo kliatbu. Tá MU vôbec neublížila. Sothis zaštekal a vrhol sa dopredu. Neskočil však na cudzinca, ale „zrovnal so zemou“ Dereqa, Roberta a Eilien. Mariel stihla uskočiť nabok. Steve sa chystal opäť zaútočiť.
„PRESTAŇ!“ zakričal Harry a mávol rukou. Steve zostal nehybne stáť a všetky prútiky pristáli v Harryho ruke.
„ČO ROBÍŠ! Ty si sa musel zblázniť!“ vrieskal Steve.
„Dobre urobil! Toto nie je ten, koho hľadáme, ten už dávno odišiel!“ nahnevane zakričal Michael.
Harry podišiel k cudzincovi a podal mu jeho prútik: „Si v poriadku? Čo tu robíš?“ spýtal sa ho, na čo sa na neho otočilo desať šokovaných pohľadov.
„Nič mi nie je, ale myslím, že tvoji priatelia na tom nebudú tak dobre a, mimochodom, nemáte byť nenápadní?“ povedal a ukázal na skoro zdemolovanú miestnosť a troch vystrašených muklov v rohu.
„Myslím, že potrebujeme menšiu pomoc,“ povzdychol si Harry.
„Skvelý postreh!“ poznamenal uštipačne.
„Mohol by si si zavolať toho psa!“ zaskučal Robert a hneď ako to povedal, Sothis vstal a pribehol k neznámemu.
„Kto je to!“ zavrčal Michael Harrymu do ucha.
„Môj strýko,“ odvetil Harry nahlas a podal všetkým ich prútiky. Snape si zložil kapucňu.
„Dobrý deň, pane,“ pozdravil ho Ron a pomohol dievčatám na nohy.
„Čo s nimi?“ spýtal sa Mathias a ukázal na muklov.
Harry mávol rukou a všetci traja upadli do bezvedomia.
„Konečne niečo rozumné,“ zašomral Severus.
„Čo sa tu vlastne stalo?“ spýtal sa Theodor a preletel očami zo svojich priateľov na Severusa.
Keďže nikto z mladých nejavil záujem o začatie debaty, ozval sa Severus: „Len čo vošli, ten somár na mňa zaútočil,“ zavrčal a ukázal na Steva.
„To sa dalo čakať!“ nahnevane si ešte stále spútaného Steva premeral Michael.
„Odpusťte nám to, pane,“ so sklopenými očami povedala Mariel.
„Úžasne ste to odrazili, ste auror?“ snažila sa Eilien.
„Nie, len mám prax!“ odsekol.
„No tak, už sa nehnevaj,“ vzdychol si Harry a podišiel až celkom k nemu a hodil na neho psie oči, „pomôžeš nám, prosím?“
„Dobre,“ podvolil sa nakoniec a pristúpil k muklom.
„Dáme to tu do poriadku a vonku sa potom porozprávame,“ navrhol Michael a chcel napraviť zlomenú stoličku. Harry ho však zadržal. Párkrát mávol rukou a všetko bolo opäť tak ako pred tým.
„Ako to, že čaruješ bez prútika?“ nevydržala Lana.
„To je nadlho,“ jemne ju odbil Harry.
„A čo ja!?“ zakričal Steve.
Mathias zašomral zaklínadlo a Steve padol ako podťatý na kolená.
„Poďte mi s nimi pomôcť,“ ozval sa zozadu Snape.
Ron, Harry a Michael boli hneď pri ňom a prezreli ich, či nie sú zranení.
Severus potom zašepkal zaklínadlo a všetci traja na neho upreli kalný pohľad.
„Vy dvaja tu spolu sedíte a popíjate svoje pivo,“ povedal dvom hosťom a postrčil ich na lavičku, „vy ste práve vyprevadili toho chlapíka v sivom plášti a hneď po ňom vošli tieto decká. Práve im chcete niečo ponúknuť, ale šmykli ste sa na podlahe a ja som vás zachytil,“ prikázal hostinskému, pokynul mladým, aby sa stiahli k dverám a všetkých prebral. Hostinského držal pár centimetrov nad zemou.
„Och!“ vykríkol on prekvapene.
„Ste v poriadku, šmykli ste sa,“ pohotovo mu povedal Snape a zdvihol ho.
„Ďakujem veľmi pekne, nič sa mi nestalo,“ odvetil trošku v pomykove.
„Severus, ako rád ťa vidím! Vďaka, že si nás tu počkal!“ s úsmevom k nim podišiel Harry a ostatní zostali pred barom.
„Dobrý deň, dáte si niečo?“ hneď sa spýtal hostinský.
„Nie, ďakujeme, mi už aj ideme,“ pristúpil k nim Michael. Hostinský sa teda vrátil za pult a oni odišli.
„Ďakujeme, pane,“ otočil sa na Snapa Dereq, len čo boli od hostinca dosť ďaleko.
„To je v poriadku,“ zamrmlal Snape.
„Poriadne sme to pohnojili!“ nahnevane povedala Mariel.
„My ani nie, to tu pán Ničnemusímvšetkoviem!“ zavrčal Ron.
„Sme tu ako tím, takže je to vec nás všetkých!“ okríkol ho Harry.
„Reagoval len impulzívne, to neznamená, že ste pohoreli. Pokiaľ viem, Moody vždy spraví takúto zámenu, aby vedel, ako zareagujete. Pokiaľ by sem museli prísť aurori, pohoreli by ste, ale keďže ste to napravili, ste na tom dobre,“ ozval sa Severus.
„Takže je to v poriadku? To je super!“ potešila sa Lana.
„Pane, a neviete náhodou, kam mal náš hľadaný namierené?“ vyzvedal Michael.
„Máte ho nájsť vy, nie náhodou?!“
„Ale aurori väčšinou využívajú informátorov. Takže, pán Informátor, mohli by ste nám povedať, kam mal ten starý paranoik namierené?“ nevinne sa usmial Harry.
„Myslím, že keď odchádzal, mal chuť na skvelú Rosmertinu medovinu a určite ju nebude piť rýchlo,“ uškrnul sa Snape.
„A to je kde?“ spýtal sa Robert.
„V Rokville, boli ste tam už niekedy?“
Všetci prikývli.
„Vďaka, pane!“
„Dúfam len, že viete, že informátori sú anonymní, takže ich totožnosť sa nikto nikdy nedozvie!“ upozornil ich.
„Informátori? Akí? Ja tu vidím len Harryho strýka, ktorého sme stretli v lese, nie?“ otočil sa na ostatných Mathias.
Všetci súhlasne zamrmlali, len Steve nahnevane kývol hlavou.
„Moody si ťa nevšimol?“ spýtal sa zrazu Harry.
„Všimol, našťastie ma nespoznal.“
„Skôr škoda, že ťa nespoznal, keby ste sa pobili, aspoň by sme ho chytili,“ zamrmlal Harry a Snape na neho hodil škaredý pohľad.
„Mali by sme už ísť,“ poznamenal Theodor a všetci sa ako na povel premiestnili.